|
Nie som zvyknutý šíriť čokoľvek verejne. Stále ma odrádza nespokojnosť s kvalitou vlastnej práce, no popravde ešte väčším problémom, ktorý dlho pálil moje ego, bola veľkosť publika. Dostal som sa do zvláštneho cyklu: neprezentujem sa, pretože nemám dostatočne veľký following, a nemám dostatočne veľký following, pretože sa neprezentujem.
A samozrejme, jedného dňa som zistil, že to celé vidím zle.
Dnes nerozumiem prečo bol môj pohľad dlho nakrivo. Nemohol som sa skrývať ani za profesionálnu deformáciu remesla, kde hodnotíme úspech cez kvantá, a kde vo väčšine prípadov platí viac je viac, prípadne viac za menej, je viac. Spôsob, akým s Petrom vedieme firmu, nikdy nepovažoval za zrkadlo úspechu popularitu kampaní, ocenenia, veľkosť tímu alebo klientov. Na seba som však mal iný meter.
Rozpletal som v sebe dlho tento mentálny uzol, až som si položil základnú otázku, koľko ľudí je dosť?
Tisíc, stotisíc, milión, miliarda? Odpoveď je nejasná. Problém som sa preto pokúsil otočiť. Čísla, ktoré považujeme za mieru úspechu online, nemajú uchopiteľnú referenciu vo svete, v ktorom sa dlho formoval náš mozog, či myslenie a sociálne interakcie s ním súvisiace. Okay. Skúsme teda iné otázky. Mám záujem o jednostranné vysielanie alebo vzájomnú interakciu? Pokiaľ viem, že preferujem druhé, tak potom s koľkými ľuďmi, mimo obrazovky, dokážem viesť plnohodnotný rozhovor, v spoločnosti koľkých ľudí súčasne sa cítim komfortne?
Rýchlo som si uvedomil, že najdôležitejšie stretnutia, ktoré sa mi kedy stali, boli vždy 1 on 1.
Hlboké rozhovory dvoch ľudí dokážu byť najlepšie strávený čas. Či sa rozprávame pár minút alebo niekoľko hodín. Neurčitý oblak vnútorných pocitov a myšlienok sme zrazu nútení artikulovať, preložiť do spoločného jazyka. Nápady sa utriedia, myšlienky utvrdia, v podobe slov sa zdajú hmatateľne, a ako zvuk majú dokonca fyzikálny presah. Meníme sa v reálnom čase, ambície sa zdajú dosiahnuteľnejšími a problémy menej ťaživé. Na niektoré nájdeme riešenia v momente, ako ich vyslovíme nahlas. Zázrak, „indeed“.
Rozhovory troch tiež dokážu fungovať. A keď sa stretnú štyria až piati ľudia, atmosféra býva fajn, aj keď sa len veľmi zriedka podarí zájsť v interakcii pod povrch. Aspoň v prevažne mužských konverzáciách.
Naopak, zakaždým, keď sa náhodou vyjadrujem pred viac než desiatimi ľuďmi, cítim sa ako ktosi iný. Samotný obsah prestáva byť dôležitý a viac si dávam pozor na formu, pričom s vyšším sústredením paradoxne zlyháva aj samotná „delivery“. Keď sa v skupine desiatich ľudí očakáva vzájomná interakcia, počas neformálnych stretnutí sa tento dav rozpadne na menšie celky, a pokiaľ dochádza k organizovanému až nútenému spájaniu kolektívov, ide pre každého najmä o individuálnu snahu nestrápniť sa, než o otvorenú a prínosnú skúsenosť pre všetkých.
Jednoducho, počet ľudí, v ktorých spoločnosti sa cítim komfortne, záleží od kvality rozhovoru, ktorý spoločne dokážeme viesť.
Touto kľukatou cestou som sa dostal k banálnej zľudovenej „múdrosti“, ktorá hovorí, že pokiaľ existuje jediný človek, ktorý si z kontaktu s vami dokáže niečo odniesť, akákoľvek činnosť dáva zmysel. Samotná otázka veľkosti publika je pri formovaní seba zrazu irelevantná. Množstvo som sledoval tam, kde som hľadal kvalitu.
Čierna smrť a veľký hladomor v 14. storočí prispeli k vzniku renesancie a formovaniu priateľstiev mimo pokrvné väzby, ako ich poznáme v súčasnosti. Preto je možno správna doba na prehodnotenie parasociálnych vzťahov, ku ktorým sa upíname dnes. Zážitok z osobnej konverzácie je ťažko prenositeľný, no možno je načase pokúsiť sa preniesť aspoň prístup ku komunikácii zo sveta mimo obrazoviek do sveta online.
Dôležitá nebude veľkosť publika, ktorému sa dokážeme jednostranne prihovoriť, ale počet ľudí, s ktorými dokážeme viesť vzájomne obohacujúci dialóg.
— Jakub @otcns
|
